Postava Hannah v Chaplinovi je celkom nová výzva

Silvia patrí k sólistkám, ktoré na javisku nemôžete prehliadnuť. Vyniká svojou výškou, ladným pohybom, fyzickou krásou, úsmevom. Stvárňuje sólové postavy klasického i neoklasického baletu. Prinášame vám rozhovor, v ktorom sa o Silvii dozviete niečo viac…

V pripravovanej inscenácii Tulák Chaplin – pocta géniovi stvárňuješ postavu Hannah, ste si podobné?

Takto exaktne sa to nedá špecifikovať, či som jej opak alebo nie. Hannah je žena, jemná, krehká, dobrá manželka, pomerne úspešná speváčka, ale predovšetkým milujúca a obetavá  matka. Nepriazňou osudu sa jej manžel stane alkoholikom a odíde od rodiny. To sa odzrkadľuje na jej psychickom stave, je zmätená, labilná, nedokáže deťom zabezpečiť  dostatok jedla a ani strechu nad hlavou, až ju od nich nadobro systém odlúči… Takže s Hannah nemám veľa spoločného, je to pre mňa výzva! Celkom náročná výzva. Na jednej strane sa musím popasovať s úlohou matky (keďže nemám deti) a na druhej s jej charakterom a povahou, keďže sme úplne odlišné.

Silvia Najdená
Foto: Peter Brenkus

Chcela si byť vždy baletka?

Nie. (Smiech.)

Čo ťa nakoniec doviedlo k tomu, aby si sa ňou stala?

Nikdy som nechcela byť baletkou, ani som nad tým nerozmýšľala. Keď som bol malá, mala som vždy veľa energie, bola som neposedné dieťa. Kým som bola jedináčik, otec so mnou hrával futbal, robila som aj mužské práce, aby som vybila veľké množstvo energie. V šiestich  ma dali rodičia na tanečnú, športovú gymnastiku k Eve Přibáňovej, ktorá ma odporučila do baletného štúdia ku Kláre Škodovej. Prijala ma, chodila som tam štyrikrát do týždňa. Pohybovo som bola popredu oproti iným deťom, tak som chodila do skupiny so staršími. To mi vyhovovalo, vybila som si prebytok energie. A potom keď som mala 10 rokov, prišla klasická dilema, či gymnázium alebo pokračovať na základnej škole. Voľba bola jasná, gymnázium, keďže obaja rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní. Naskytla sa ďalšia možnosť – konzervatórium a pokračovať vo voľnočasovej aktivite, alebo ísť na matematické gymnázium Grösslingova. Prijali ma na obe školy. Veľmi si to nepamätám, ale toto obdobie bolo aj v rodine dosť vypäté. Mne to bolo ako desaťročnej jedno. Nakoniec rozhodli staré mamy, nech dieťa robí to, čo ho baví, potom v tom bude úspešné. Voľba bola jasná, keďže som sa vždy rada hýbala. Išla som na konzervatórium. A tam sa to celé začalo. Ale vôbec mi to nepripadalo ako niečo, čo ma bude raz živiť. Reálny zlom a uvedomenie si toho všetkého, tých osem rokov na škole, začiatkov v divadle nastal v osemnástke, keď som podpísala zmluvu s divadlom.

Silvia Najdená, Damián Šimko
Foto: Peter Brenkus

Pamätáš si svoje úplne prvé predstavenie v divadle?

Pamätám, bol to Luskáčik, ale nikdy som nerobila myši, vždy som bola vyššia od svojich spolužiakov. Robila som so šiestakmi vojakov a deti. A následne všetko. V pätnástich som robila prvýkrát Bajadéru s Rafaelom Avnikjanom, Étienne Frey – Sen noci svätojánskej, Sylfida, Don Quijote. Už počas školy som si odkrútila povinné zbory. Akokoľvek je človek talentovaný, práca v zbore mu dá do života nespočetne veľa skúseností. Bola to dobrá škola do života.

Dá sa povedať, že si začala veľmi rýchlo…

Od svojich štrnástich rokov som trávila väčšinu času v divadle. Keď sme mali skúšky v škole z hlavných predmetov, myslím tým klasiku, tanec s partnerom, moderný tanec, prišla som dva-tri dni pred skúškou do školy, ukázali mi cviky, kombinácie, aby som mala aspoň predstavu, o čom tá skúška bude. Stála som v posledných radoch, aby som mohla kopírovať spolužiakov. (Smiech.) Nedalo sa to inak, keď bol generálkový týždeň v divadle, nešlo to inak postíhať.

Silvia Najdená, Jonatan Lujan
Foto: Peter Brenkus

Najväčšia škola bola pre teba divadlo, prax…

Samozrejme, je to o niečom úplne inom. V škole nás učili akademickosti, technickej dokonalosti, čistote predvedenia prvku. Počas hodín koncertnej praxe mal každý nejakú variáciu, ktorú si na tej hodine prešiel s pedagógom, ktorý povedal pripomienky, a išlo sa ďalej. V divadle je to o inom, jedno pas de deux prechádzam aj hodinu, hodinu a pol… Získať prax sa dá len tým, že to robíš, tancuješ… Ako som už spomenula, v škole ťa naučia základ, kroky, ale keď prídeš na javisko, je to všetko inak, kroky sa prispôsobujú špeciálne do choreografie, je priestor na osobnostný vklad, interpretačný, buduje sa herecká stránka toho, čo tancujem, nie je to len o tanečných krokoch a pózach.

V predstavení Za hranicami hriechu/Bratia Karamazovovci stvárňuješ Grušenku, ide o veľmi náročnú postavu, bolo ťažšie zvládnuť choreografiu alebo práve psychologickú/hereckú stránku?

Grušenka bol veľmi tvrdý oriešok. Zo začiatku bolo pre mňa ťažšie ju stvárniť tanečne, časom som si zvykla na Eifmanov pohybový slovník, tak sa mi stala zrazu blízkou. KeďžeEifman používa maximálnu pohybovú flexibilitu tanečnice (rozsah nôh, záklony…), to mne veľmi vyhovuje. Väčší problém som mala s hereckou stránkou, myslela som si, že nebude až taký problém, ale bojovala som s tým. Eifman kládol veľký dôraz na to, aby som bola herečka, celá postava je veľmi dramatická. Grušenka je veľkou manipulátorkou, vyslovene posúva dej dopredu. V dôsledku jej konania mení osudy Dmitrija a Fiodora Karamazova (otec), ktorý na následky jej konania zomiera v závere prvého dejstva. Môžem povedať, že to bolo náročné, ale teraz patrí Grušenka k mojim najobľúbenejším postavám.

Silvia Najdená
Foto: Peter Brenkus

Spolupracovala si s mnohými slovenskými aj zahraničnými choreografmi (Medvedev, Eifman, Kylián, Lightfoot… atď. Ktorí ťa najviac posunuli v kariére?

Je to tak. Vo svojej kariére som spolupracovala s množstvom skvelých choreografov. Nedokážem špecifikovať, ktorý mi dal najviac, alebo ktorý ma posunul v konkrétnej veci. Od každého som sa vždy snažila zobrať maximum a posunúť sa ďalej, či už interpretačne alebo technicky. V každej fáze mojej tanečnej kariéry mi dali niečo, čo som v tom čase potrebovala zlepšiť alebo vypracovať.

Ako sa ti spolupracovalo s Danielom de Andradem na inscenácii Tulák Chaplin?

S Danielom sa mi spolupracovalo a aj spolupracuje veľmi dobre! Spolupracujeme spolu už tretíkrát. Prvý raz som sa s ním stretla pri produkcii Romeo a Júlia v choreografii Massima Moriconeho, v tom čase bol asistent choreografa. Potom prišiel Nižinskij – Boh tanca, kde Daniel robil choreografiu. Tulák Chaplin je tretia produkcia, na ktorej spolu robíme, je veľmi ľudský, priateľský, snaží sa formulovať svoje myšlienky jasne, konkrétne, čo je pri tanci ako abstraktnom umení veľmi dôležité. Cením si jeho snahu pomáhať interpretom vytvárať postavu komplexne aj z hereckej stránky, najmä ak hovorím o Hannah, ktorú momentálne skúšam, pretože je to úplne iná žena ako ja – čiže veľká výzva!

Omar Gordon (asistent choreografa), Daniel de Andrade (choreograf)
Foto: Peter Brenkus

Silvia Najdená absolvovala Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. Od roku 2006 pôsobí v Balete SND a od roku 2010 je sólistkou Baletu SND. Stvárňuje postavy v klasických, neoklasických baletoch. Zúčastnila sa na súťažiach v Brne, Prahe a vo Viedni. V roku 2004 získala nomináciu na cenu Kvet baletu pre najvýraznejší mladý talent. Získala niekoľko cien Literárneho fondu za stvárnenie sólových postáv v baletoch Spiaca krásavica, Vivaldiho Štyri ročné obdobia, Serenáda, Popolvár atď.

Zaujal vás tento článok a chcete čítať viac?

Prihláste sa do newslettra

Zažite viac na našich predstaveniach
Zdieľať:Share on Facebook0Share on Google+0Tweet about this on TwitterShare on LinkedIn0

ODOBERAJTE NOVINKY

Vyplňte formulár na stránke gdpr.snd.sk a zaradíme vás do zoznamu odberateľov newslettra Baletu SND.

https://gdpr.snd.sk

Slovenské národné divadlo je štátna príspevková
organizácia Ministerstva kultúry SR.